Potom vysvetľoval, že oheň nie je ideálne riešenie, je to drastický technokratický zákrok, nikoho morálne ne­zaväzuje a nemobilizuje, je to ústup bez boja.

Starký súhlasil, ale sa pozastavil nad tým, že strie­ľame ostatné zvieratá a vtáky. Doktor ho presviedčal, že je to nevyhnutné, že takýto postup zodpovedá všeobecnému záujmu, lebo dojnica je pre spoločnosť oveľa dôležitejšia ako pes alebo mačka. Starký zas ohni-vo bránil psov aj mačky a tvrdil, že by sa mali strieľať iba tie zvieratá, ktoré sa potulujú v blízkosti strediska. Z jeho slov sme vycítili, že starký zazlieva doktorovi nechuť k jeho kocúrovi. Dovtípili sme sa, že starký sa do maringotky nenasťahoval práve preto, že si tam nemo­hol preniesť svojho milovaného kocúra . . .

Vonku som cítil príjemný koniec marca, živočíšny zápach prehlušovali teplé zemité vône.

Odchádzali sme spolu so starkým, starký na vrátnicu a ja k ohňu. Zootechnikovi som sľúbil, že namiesto neho dozriem na oheň a vydržím pri ňom až do konca. Starký krútil hlavou nad teplou nocou, vyzeral do polojasného neba, kde medzi oblakmi žiaril oválny mesiac ako ná­stenná fotografia v neskutočnej súdnej sieni. Chcel čosi povedať, asi o tom, aké bude počasie, ale mesiac a oblaky ho zmiatli svojou nezvyčajnosťou. Hliníková vodárenská guľa svietila ako teleskop, namierený k vesmírnym sve­tom. Od ohňa zavše zavial ťažký smolnatý pach, cítil som v ňom starodávne drevné uhlie.