PROLÓG
„... Slnkom je banského pásma.
Tu je výroba zvonov. Do
výšky kostol sa vzpína,
tu rybnatý Hron vlnami svojimi plynie.
Tu sú
kovové žily a ľudu obrazné množstvo,
hľa, Bystrica sťa ranné slnko sa
jagá...“
Takto barokovo ornamentálne oslavuje Bystricu
rektor latinskej
školy Ján Duchoň roku Pána 1621,
v klasických hexametroch ako čas a mrav
káže
a súčasný básnik by k jeho pointe pripojil azda
len dôvetok o tom, že
každý jas má svoj verný tieň,
ako hlahol slávnostných trúb a bubnov
má
svoju ozvenu, ako hlučný deň má svoje
nočné ticho zovreté medzi stáročné
mestské múry,
kde každý kameň je slovom na začiatku
a skrze históriu
rozpráva o konci príbehu.
A pretože každý príbeh kameňa je aj
ľudským
príbehom a ľudský príbeh je vždy o živote a smrti.
A medzi týmito
dvomi hranicami sa odohrávajú
malé i veľké ľudské dejiny, príbehy „urbi et
orbi“.
Medzi týmito dvomi príbehmi je priestor,
ktorý nám patrí od prvého
pohľadu, ktorým sme
uzreli svet, až po ostatný pohľad do tmy
nášho
nebytia. Keď súhlasne s R. M. Rilkem navždy
stratíme jediné, čo nám
v živote skutočne patrilo.
Náš prológ je začiatok v priestore a čase.
Je
to náš osobný Genesis, Kniha nášho života,
vstup z prenatálneho
nevedomia
do vedomia detstva a rodného kraja.
Je to vstup do jediného
opravdivého majetníctva
zdedeného priestoru. Náš priestor a čas
tak možno
nazvať aj predurčením a osudom.
Je naplnený a oživený „geniom loci“
nášho
jestvovania. Genius loci je svojím spôsobom
nielen strážnym duchom nášho
priestoru a času,
ale je to aj akýsi náš nepomenovateľný osobný
duch.
Patrí k mystickým duchom našej prvopamäti,
k obyvateľom nášho
bezhranične emocionálne
rozpínajúceho sa virtuálneho sveta. Duch,
pre
ktorého nie je nič nemožné a neprekonateľné.
No zároveň je to tajomný
obyvateľ našej duše
a srdca. Je médiom, pôvodcom našej rodolásky,
lásky a
sebalásky. Je vediacim, vidiacim
a vodiacim duchom našich vnútorných
hnutí,
duchom našich abstraktných i reálnych túžob,
inšpirátorom nášho
sebavyjadrenia v slove
i v čine, strážcom nášho rozumu a citu.
Je tiež strážnym duchom Písma, gestorom
Desatora,
strážnym duchom nášho svedomia.
Možno je vlastne akousi zástupnou
predstavou
nášho osobného kresťanského Boha – hoci
v pôvodnom zmysle bol
pohanským symbolom.
A je to možno aj duch, čo inšpiruje, rozširuje
a
stráži spirituálnu voľnosť našej duše a zároveň
modeluje jej osudovú
spútanosť s priestorom.
Duch, čo nás núti uctievať a bozkávať
rodnú zem až
k rituálu sebaobetovania.
Je iste aj duchom umeleckého hľadania
a duchom
rurálnej oslavnej poézie, ochrancom
dedičstva, strážcom hrobov a pamätníkov a
vecí
po predkoch, čo je možno tiež prapradedičstvo
po pohanských lároch
apenátoch. A ak je
duchom dedičstva, tak je aj duchom genealógie,
duchom
tradícií a gruntov našej kultúry.
Skrátka – genius loci je duch vynárajúci
sa
z panteistického zášeria nášho bytia, duch nášho
dobre skrývaného
pohanstva, duch našej atavistickej
obraznosti básnivo oživujúci „mŕtvy“
priestor.
Je to dych vdýchnutý do najodľahlejších kútov
neživých vecí,
božie, či božské fl uidum,
čo sa prapôvodné vznášalo nad vodami v
knihe
Genesis. Je to vari onen duch, čo tu bol ešte pred
praexistenciou,
pred Slovom, čo priestoru určilo
zmysel a vrhlo do tmy svoje hviezdy a
slnečné svetlo.
Slovom, ktoré oduševnilo priestor duchom
a dušou a
oživilo miesto i mesto ovzduším
svojej nedefi novateľnej
všadeprítomnosti.
Strážny duch miesta je nadzmyslový nestály
a prchavý
element. Jeho beztvárnu,
nehmotnú a nepomenovateľnú podstatu
najlepšie
chápu a preciťujú stavitelia a básnici.
Básnici hliny, dreva, mramoru,
striebra a zlata.
A ak na začiatku bolo tvorivé Slovo, bolo to
dozaista
slovo básne, lebo Boh už na začiatku
usúdil, že stvorenému človeku sa nemôže
prihovoriť
inak ako jazykom poézie, aby ho do nej vdýchnutá
duša hľadala,
uctievala, vyznávala a oslavovala
aj jeho paláce, chrámy a baziliky.
Aj
kameň dušu má – hovorí dnešný básnik,
tlmočník ducha krásy, ktorú už dávno
zhmotnili
stavitelia, kamenári a sochári a mocou svojho
umenia ju
premietli do dreva, kameňa a mramoru.
A ona je iste blízka príbuzná duchu a
duši miesta,
je jeho neoddeliteľnou časťou, je jej zrkadlením,
stelesnením
jej etiky a estetiky a všetkého,
čo sa v nás spája s pojmom radosti, pôžitku
a šťastia
z vnímania krásy. Krása je to, čo nás robí
lepšími,
vnímavejšími, citlivejšími, ušľachtilejšími,
v konečnom dôsledku
ľudskejšími a mravnejšími.
Takže, nielen spoločenské prostredie,
ale aj
duch vecí, duch zušľachtených kameňov,
pamätných stromov, fasád a múrov formuje
našu
ľudskosť. A je neoddeliteľnou časťou našej
svojbytnosti a súčasťou našej
kultúry.
A následne je aj neoddeliteľnou súčasťou nášho
životopisu a
historických udalostí, zaznačených
nielen v kronikách a matrikách, ale aj v
dlaždiciach,
v múroch a v kamenných zátišiach tohto mesta,
ktorému ruda,
meď, striebro a zlato predurčili osud.
Ale kameň má nielen dušu, ale aj
srdce,
ukryté v srdciach zvonov vo zvonivom rytme
rozprávajúcich o dňoch a
činoch slávy, o víťazstvách,
ale aj porážkach, o dňoch bolestných strát a
ľudských
prehier, o dňoch nenávisti, zloby a hnevu.
A keď aj zvony mlčia,
kamene hovoria.
Kamene víťazných oblúkov, ale aj kamene stĺpov
potupy a
hanby. Nie sú to teda len kamene,
čo sa vznešene a monumentálne dvíhajú do
výšok,
ale aj kameň po ktorom šliapeme, kameň všedný,
každodenný, kameň
pozemský, nevyzdvihnutý
k triumfujúcim nebesiam. Chýba mu
ušľachtilý
mramorový pôvod, neuctievajú ho naše ruky a ústa,
je podriadený
našim nohám. Ale je svedkom
dramatických príbehov a osudov, o ktorých vedia
len
kronikári, romanciéri a básnici. A stávali sa tu
aj také príbehy, v
ktorých sa za nezvyčajných
okolností spĺňalo ono biblické, že kameň,
ktorý
odvrhli stavitelia, sa zmenil na kameň uhoľný.
Takáto metamorfóza kameňa svedčí len
o večnej neistote
hierarchie na strieborných
a zlatých stupňoch hodností a slávy.
Nejeden,
čo stál na vysokom mramorovom piedestáli,
skončil na plebejskej
dlažbe a stal sa baladickou
výstrahou aj pre dnešných chodcov, čo
memoárovo
a melancholicky dumajú nad lanskými snehmi.
Všetko to
dnešno-dávne ľudské hmýrenie,
to miesenie a hemženie, sa odohráva pod
krídlami
kamenného anjela, pod záštitou onoho demiurga
a svetovládou,
ktorého z nadoblačných výšok
každodenne pripomínajú hlasy zvonov.
Z nich
sa tomuto striebro-zlatému mestu
z nebeského nadsvetia prihovára
žalmista:
„Peruťou jeho prikryje ťa a nájdeš útočisko
pod jeho krídlami“.
Tak vraví duch Písma
desatorako označeného kameňa.
Takto nás oslovujú
zvony, keď naše smútočné
slzy pečatia dlažbu tohto mesta pri
vyprevádzaní
blízkych a priateľov k ostatnému medznému
kameňu životnej
púte. Lebo nezriedka až pri tomto
výrečnom kameni poznávame a priznávame
pravdu
starovekého básnika: „Človek podobný je vánku
a jeho dni sú ako
letiace tiene“.
Samozrejme, pre dúfajúce a veriace duše je tu
ešte
povzbudzujúca nádej odvalených kameňov.
Jestvujú však aj kamene zavaľujúce
ľudské srdce
a dušu, čo sa len ťažko odvaľujú. Napokon,
aj po odvalených
kameňoch ešte zostávajú jazvy.
Všetko, čo vnímame v oživených
priestoroch
kameňa, zelene a svetla, je duch tajomstva a krásy
dokonalej
nevýslovnosti Prapoézie v oslňujúcej
tvorbe Absolútneho staviteľa a
básnika.
A to, čo v skutočnosti vidíme vôkol seba,
je len nedokonalé
ľudské pretlmočenie neobratným
slovom. Je to len chabý pokus slovami
načrtnúť
nedohľadného ducha priestoru a mesta
pod ochrannými krídlami
anjela.
V takomto obraze archaickej metafory
sa mesto podobá na „mesto na
hore“,
na obrovský košatý strom v kamennom objatí,
nad ktorým plynie
milosrdný i nemilosrdný čas.
Ale to sme už pri histórii
magistre,
nepodplatiteľnej učiteľke. Táto nás však
málokedy presviedča o
ľudskej spravodlivosti,
zato presne dokumentuje našu historicky
usvedčenú
neľudskosť. Ak Boh na poslednom súde bude naozaj
čítať z hrubej
kroniky hriešnych ľudských činov,
celkom isto bude čítať aj z kroniky tohto
mesta.
Istotne nezabudne spomenúť, že mesto pod krídlami
heraldického
anjela, si už po stáročia dosýta užilo
povodní, požiarov, vojny a mieru,
drancovania
a krviprelievania, hoci sa aj v ňom uzatvárali
„v pravom
kresťanskom duchu“ prímeria na večné
časy. Aj toto mesto zrádzali
krivoprísažníci i obyčajní
násilníci a lúpežníci. Aj v tomto meste neraz
vyčíňal
nielen čierny mor, ale aj čierny anjel bezuzdnej
odplaty a pomsty
pod spôsobom ohňa a meča.
Aj jeho ulicami tiahli vyhnanci z biblického
raja.
(Aj preto je jeho história, vpísaná do múrov
a zožlknutých kroník,
väčšmi o mŕtvych ako
o živých. A mnohé kroniky sa hrúbkou vyrovnajú
múrom
a kamenným doskám podzemných krýpt).
Apropos – mestské cintoríny sú tiež
akési archívy
a kroniky, skrývajúce nespočetné príbehy,
dramatické osudy
antických rozmerov,
aj shakespearovských Romeov a Júlií
aj „komédií plných
omylov“. A mlčiaci i umlčaní
svedkovia týchto drám a krvavých moritátov
mlčia
pod kameňmi presvedčivejšie, ako o nich hovoria
zažlknuté archívne
listiny.
Pravdaže, ani v objemných kronikách a listinách
nie je všetko, čo
sa odohralo v búrkach a zmätkoch
pohnutých čias. Nie sú tam záznamy,
listiny
a pamiatky po stále skrytých alebo stratených
okovaných truhlách,
vzácne rodinné písomnosti,
ktoré zhltli plamene a odvliekli povodne,
a nie
sú tam ani neznáme a nedostupné doklady
z čias zahalených historickou
temnotou.
Nie je to historická a historiografi cká totalita.
Je to len ten
príslovečný vrchol ľadovca.
Je to len pohľad z vtáčej perspektívy veľkých
dejín,
no aj tak na nás pôsobí dojmom majestátnej
celistvosti, lebo aj v
kvapke vody sa môže
zrkadliť more. Aj zo sceleného torza hodnoverných
a
doložených historických faktov, z pestrej mozaiky
uplynulého života, sa možno
veľa dozvedieť
o smerovaní a zmysle prítomného času.
Teda o tom, čo
jestuje medzi ľudským prológom
a epilógom a čo vzletne nazývame životným
osudom
a programom. Je tam aj staroveké vademecum
Kniha kníh, dar
koncentrovaného poznania
a múdrosti. Práve o nej sa v Knihe prísloví
hovorí:
„Lebo nadobudnúť múdrosť je lepšie ako rýdze zlato
a zadovážiť si
rozumnosť je vzácnejšie ako striebro“.
V závere mojej úvahy nemôžem obísť
zámer
a cieľ, ktorému je zasvätená táto kniha.
Je to jubileum prezentačnej
i reprezentatívnej
knižnice, kotvišťa pre všetkých, čo hľadajú
a tápajú vo
vlnobití búrlivých čias. V tomto
kamennom pavilóne, takpovediac,
kniholome,
sú uložené a navrstvené všetky geologické vrstvy
mocne
vzpínajúceho sa ľudského ducha.
Aj tento jubilujúci kniholom patrí
do
hviezdneho času mesta, obkľúčeného horami,
vodami, naším obdivom a priazňou.
Je hádam aj,
a predovšetkým, významným bodom a značením
v našom
neopakovateľnom priestore a čase
a jedným z najcennejších majetkov
nášho
spoločného duchovného bohatstva.