PROLÓG

 

„... Slnkom je banského pásma.
Tu je výroba zvonov. Do výšky kostol sa vzpína,
tu rybnatý Hron vlnami svojimi plynie.
Tu sú kovové žily a ľudu obrazné množstvo,
hľa, Bystrica sťa ranné slnko sa jagá...“
Takto barokovo ornamentálne oslavuje Bystricu
rektor latinskej školy Ján Duchoň roku Pána 1621,
v klasických hexametroch ako čas a mrav káže
a súčasný básnik by k jeho pointe pripojil azda
len dôvetok o tom, že každý jas má svoj verný tieň,
ako hlahol slávnostných trúb a bubnov
má svoju ozvenu, ako hlučný deň má svoje
nočné ticho zovreté medzi stáročné mestské múry,
kde každý kameň je slovom na začiatku
a skrze históriu rozpráva o konci príbehu.
A pretože každý príbeh kameňa je aj ľudským
príbehom a ľudský príbeh je vždy o živote a smrti.
A medzi týmito dvomi hranicami sa odohrávajú
malé i veľké ľudské dejiny, príbehy „urbi et orbi“.
Medzi týmito dvomi príbehmi je priestor,
ktorý nám patrí od prvého pohľadu, ktorým sme
uzreli svet, až po ostatný pohľad do tmy nášho
nebytia. Keď súhlasne s R. M. Rilkem navždy
stratíme jediné, čo nám v živote skutočne patrilo.
Náš prológ je začiatok v priestore a čase.
Je to náš osobný Genesis, Kniha nášho života,
vstup z prenatálneho nevedomia
do vedomia detstva a rodného kraja.
Je to vstup do jediného opravdivého majetníctva
zdedeného priestoru. Náš priestor a čas
tak možno nazvať aj predurčením a osudom.
Je naplnený a oživený „geniom loci“
nášho jestvovania. Genius loci je svojím spôsobom
nielen strážnym duchom nášho priestoru a času,
ale je to aj akýsi náš nepomenovateľný osobný duch.
Patrí k mystickým duchom našej prvopamäti,
k obyvateľom nášho bezhranične emocionálne
rozpínajúceho sa virtuálneho sveta. Duch,
pre ktorého nie je nič nemožné a neprekonateľné.
No zároveň je to tajomný obyvateľ našej duše
a srdca. Je médiom, pôvodcom našej rodolásky,
lásky a sebalásky. Je vediacim, vidiacim
a vodiacim duchom našich vnútorných hnutí,
duchom našich abstraktných i reálnych túžob,
inšpirátorom nášho sebavyjadrenia v slove
i v čine, strážcom nášho rozumu a citu.

Je tiež strážnym duchom Písma, gestorom
Desatora, strážnym duchom nášho svedomia.
Možno je vlastne akousi zástupnou predstavou
nášho osobného kresťanského Boha – hoci
v pôvodnom zmysle bol pohanským symbolom.
A je to možno aj duch, čo inšpiruje, rozširuje
a stráži spirituálnu voľnosť našej duše a zároveň
modeluje jej osudovú spútanosť s priestorom.
Duch, čo nás núti uctievať a bozkávať
rodnú zem až k rituálu sebaobetovania.
Je iste aj duchom umeleckého hľadania
a duchom rurálnej oslavnej poézie, ochrancom
dedičstva, strážcom hrobov a pamätníkov a vecí
po predkoch, čo je možno tiež prapradedičstvo
po pohanských lároch apenátoch. A ak je
duchom dedičstva, tak je aj duchom genealógie,
duchom tradícií a gruntov našej kultúry.
Skrátka – genius loci je duch vynárajúci sa
z panteistického zášeria nášho bytia, duch nášho
dobre skrývaného pohanstva, duch našej atavistickej
obraznosti básnivo oživujúci „mŕtvy“ priestor.
Je to dych vdýchnutý do najodľahlejších kútov
neživých vecí, božie, či božské fl uidum,
čo sa prapôvodné vznášalo nad vodami v knihe
Genesis. Je to vari onen duch, čo tu bol ešte pred
praexistenciou, pred Slovom, čo priestoru určilo
zmysel a vrhlo do tmy svoje hviezdy a slnečné svetlo.

Slovom, ktoré oduševnilo priestor duchom
a dušou a oživilo miesto i mesto ovzduším
svojej nedefi novateľnej všadeprítomnosti.
Strážny duch miesta je nadzmyslový nestály
a prchavý element. Jeho beztvárnu,
nehmotnú a nepomenovateľnú podstatu
najlepšie chápu a preciťujú stavitelia a básnici.
Básnici hliny, dreva, mramoru, striebra a zlata.
A ak na začiatku bolo tvorivé Slovo, bolo to
dozaista slovo básne, lebo Boh už na začiatku
usúdil, že stvorenému človeku sa nemôže prihovoriť
inak ako jazykom poézie, aby ho do nej vdýchnutá
duša hľadala, uctievala, vyznávala a oslavovala
aj jeho paláce, chrámy a baziliky.
Aj kameň dušu má – hovorí dnešný básnik,
tlmočník ducha krásy, ktorú už dávno zhmotnili
stavitelia, kamenári a sochári a mocou svojho
umenia ju premietli do dreva, kameňa a mramoru.
A ona je iste blízka príbuzná duchu a duši miesta,
je jeho neoddeliteľnou časťou, je jej zrkadlením,
stelesnením jej etiky a estetiky a všetkého,
čo sa v nás spája s pojmom radosti, pôžitku a šťastia
z vnímania krásy. Krása je to, čo nás robí lepšími,
vnímavejšími, citlivejšími, ušľachtilejšími,
v konečnom dôsledku ľudskejšími a mravnejšími.
Takže, nielen spoločenské prostredie,
ale aj duch vecí, duch zušľachtených kameňov,

pamätných stromov, fasád a múrov formuje
našu ľudskosť. A je neoddeliteľnou časťou našej
svojbytnosti a súčasťou našej kultúry.
A následne je aj neoddeliteľnou súčasťou nášho
životopisu a historických udalostí, zaznačených
nielen v kronikách a matrikách, ale aj v dlaždiciach,
v múroch a v kamenných zátišiach tohto mesta,
ktorému ruda, meď, striebro a zlato predurčili osud.
Ale kameň má nielen dušu, ale aj srdce,
ukryté v srdciach zvonov vo zvonivom rytme
rozprávajúcich o dňoch a činoch slávy, o víťazstvách,
ale aj porážkach, o dňoch bolestných strát a ľudských
prehier, o dňoch nenávisti, zloby a hnevu.
A keď aj zvony mlčia, kamene hovoria.
Kamene víťazných oblúkov, ale aj kamene stĺpov
potupy a hanby. Nie sú to teda len kamene,
čo sa vznešene a monumentálne dvíhajú do výšok,
ale aj kameň po ktorom šliapeme, kameň všedný,
každodenný, kameň pozemský, nevyzdvihnutý
k triumfujúcim nebesiam. Chýba mu ušľachtilý
mramorový pôvod, neuctievajú ho naše ruky a ústa,
je podriadený našim nohám. Ale je svedkom
dramatických príbehov a osudov, o ktorých vedia len
kronikári, romanciéri a básnici. A stávali sa tu
aj také príbehy, v ktorých sa za nezvyčajných
okolností spĺňalo ono biblické, že kameň,
ktorý odvrhli stavitelia, sa zmenil na kameň uhoľný.

Takáto metamorfóza kameňa svedčí len
o večnej neistote hierarchie na strieborných
a zlatých stupňoch hodností a slávy. Nejeden,
čo stál na vysokom mramorovom piedestáli,
skončil na plebejskej dlažbe a stal sa baladickou
výstrahou aj pre dnešných chodcov, čo memoárovo
a melancholicky dumajú nad lanskými snehmi.
Všetko to dnešno-dávne ľudské hmýrenie,
to miesenie a hemženie, sa odohráva pod krídlami
kamenného anjela, pod záštitou onoho demiurga
a svetovládou, ktorého z nadoblačných výšok
každodenne pripomínajú hlasy zvonov.
Z nich sa tomuto striebro-zlatému mestu
z nebeského nadsvetia prihovára žalmista:
„Peruťou jeho prikryje ťa a nájdeš útočisko
pod jeho krídlami“. Tak vraví duch Písma
desatorako označeného kameňa.
Takto nás oslovujú zvony, keď naše smútočné
slzy pečatia dlažbu tohto mesta pri vyprevádzaní
blízkych a priateľov k ostatnému medznému
kameňu životnej púte. Lebo nezriedka až pri tomto
výrečnom kameni poznávame a priznávame pravdu
starovekého básnika: „Človek podobný je vánku
a jeho dni sú ako letiace tiene“.
Samozrejme, pre dúfajúce a veriace duše je tu
ešte povzbudzujúca nádej odvalených kameňov.
Jestvujú však aj kamene zavaľujúce ľudské srdce
a dušu, čo sa len ťažko odvaľujú. Napokon,
aj po odvalených kameňoch ešte zostávajú jazvy.
Všetko, čo vnímame v oživených priestoroch
kameňa, zelene a svetla, je duch tajomstva a krásy
dokonalej nevýslovnosti Prapoézie v oslňujúcej
tvorbe Absolútneho staviteľa a básnika.
A to, čo v skutočnosti vidíme vôkol seba,
je len nedokonalé ľudské pretlmočenie neobratným
slovom. Je to len chabý pokus slovami načrtnúť
nedohľadného ducha priestoru a mesta
pod ochrannými krídlami anjela.
V takomto obraze archaickej metafory
sa mesto podobá na „mesto na hore“,
na obrovský košatý strom v kamennom objatí,
nad ktorým plynie milosrdný i nemilosrdný čas.
Ale to sme už pri histórii magistre,
nepodplatiteľnej učiteľke. Táto nás však
málokedy presviedča o ľudskej spravodlivosti,
zato presne dokumentuje našu historicky usvedčenú
neľudskosť. Ak Boh na poslednom súde bude naozaj
čítať z hrubej kroniky hriešnych ľudských činov,
celkom isto bude čítať aj z kroniky tohto mesta.
Istotne nezabudne spomenúť, že mesto pod krídlami
heraldického anjela, si už po stáročia dosýta užilo
povodní, požiarov, vojny a mieru, drancovania
a krviprelievania, hoci sa aj v ňom uzatvárali
„v pravom kresťanskom duchu“ prímeria na večné
časy. Aj toto mesto zrádzali krivoprísažníci i obyčajní
násilníci a lúpežníci. Aj v tomto meste neraz vyčíňal
nielen čierny mor, ale aj čierny anjel bezuzdnej
odplaty a pomsty pod spôsobom ohňa a meča.
Aj jeho ulicami tiahli vyhnanci z biblického raja.
(Aj preto je jeho história, vpísaná do múrov
a zožlknutých kroník, väčšmi o mŕtvych ako
o živých. A mnohé kroniky sa hrúbkou vyrovnajú
múrom a kamenným doskám podzemných krýpt).
Apropos – mestské cintoríny sú tiež akési archívy
a kroniky, skrývajúce nespočetné príbehy,
dramatické osudy antických rozmerov,
aj shakespearovských Romeov a Júlií
aj „komédií plných omylov“. A mlčiaci i umlčaní
svedkovia týchto drám a krvavých moritátov mlčia
pod kameňmi presvedčivejšie, ako o nich hovoria
zažlknuté archívne listiny.
Pravdaže, ani v objemných kronikách a listinách
nie je všetko, čo sa odohralo v búrkach a zmätkoch
pohnutých čias. Nie sú tam záznamy, listiny
a pamiatky po stále skrytých alebo stratených
okovaných truhlách, vzácne rodinné písomnosti,
ktoré zhltli plamene a odvliekli povodne,
a nie sú tam ani neznáme a nedostupné doklady
z čias zahalených historickou temnotou.
Nie je to historická a historiografi cká totalita.
Je to len ten príslovečný vrchol ľadovca.
Je to len pohľad z vtáčej perspektívy veľkých dejín,
no aj tak na nás pôsobí dojmom majestátnej
celistvosti, lebo aj v kvapke vody sa môže
zrkadliť more. Aj zo sceleného torza hodnoverných
a doložených historických faktov, z pestrej mozaiky
uplynulého života, sa možno veľa dozvedieť
o smerovaní a zmysle prítomného času.
Teda o tom, čo jestuje medzi ľudským prológom
a epilógom a čo vzletne nazývame životným osudom
a programom. Je tam aj staroveké vademecum
Kniha kníh, dar koncentrovaného poznania
a múdrosti. Práve o nej sa v Knihe prísloví hovorí:
„Lebo nadobudnúť múdrosť je lepšie ako rýdze zlato
a zadovážiť si rozumnosť je vzácnejšie ako striebro“.
V závere mojej úvahy nemôžem obísť zámer
a cieľ, ktorému je zasvätená táto kniha.
Je to jubileum prezentačnej i reprezentatívnej
knižnice, kotvišťa pre všetkých, čo hľadajú
a tápajú vo vlnobití búrlivých čias. V tomto
kamennom pavilóne, takpovediac, kniholome,
sú uložené a navrstvené všetky geologické vrstvy
mocne vzpínajúceho sa ľudského ducha.
Aj tento jubilujúci kniholom patrí
do hviezdneho času mesta, obkľúčeného horami,
vodami, naším obdivom a priazňou. Je hádam aj,
a predovšetkým, významným bodom a značením
v našom neopakovateľnom priestore a čase
a jedným z najcennejších majetkov
nášho spoločného duchovného bohatstva.